Tužina, banské relikty a archeológia
Obec v podhorí zlatonosnej Malej Magury sa prvýkrát spomína v závere 14. storočia, konkrétne v roku 1393 ako Heckelshau. Nemecký názov je odvodený od mena zakladateľa osady, akéhosi Heckela, ktorý sa na základe nemeckého práva (na území Slovenska najrozšírenejšieho nazývaného krupinským) stal dedičným richtárom, tzv. šoltýsom či škultétom. Prípona -hau je odrazom pojmu rúbanisko, na ktorom novozaložená osada v dovtedy zalesnenom teréne vznikla. Niet pochýb, že novoprichádzajúci osadníci boli hnaní vidinou prítomnosti zlata nielen v potoku Tužina (Tužinka), ale aj v pridelenom chotári. V tomto období hornonitrianska zlatá horúčka prepukla naplno.
Doterajšie poznatky ťažbu zlata v chotári obce nepotvrdzovali, hoci po vzore susedných osád (Malinová, Chvojnica, Nitrianske Pravno) a miestnej tradície ju predpokladali. Doklady priniesli až novoobjavené terénne relikty v horách Malej Magury, potvrdené aj archeologickými nálezmi. Terénne anomálie boli prvotne identifikované na mapovom podklade tzv. digitálneho modelu reliéfu a následne formou obhliadky overené priamo. Ukázalo sa, že v chotári obce existovali minimálne dva rozsiahle banské areály. Oba sa nachádzajú v uzávere horských dolín v mieste prameňa potoka, pretože voda mala pre baníctvo zásadný význam - jalovina, t.j. vyťažená hornina bez obsahu hľadaného minerálu bola odplavovaná dolu prúdom. Samotné banské diela sa nachádzajú spravidla vyššie vo svahu nad potokom.
Tužinský banský areál 1 (obr. 1) tvorí sústava dvoch štôlní (A, B), ktoré sú umiestnené vo svahu nad sebou a rozsiahle prieskumné pingové pole na temene vrchu (C). Po štôlňach, ktorými sa baníci snažili sledovať žilu do hĺbky ložiska, zostali dodnes viditeľné
zaúsťovacie ryhy vedúce k portálu. Nad štôlňou A bol identifikovaný zával, ktorý vznikol po odhnití vnútornej výdrevy a zrútení nadložia. Pod štôlňou B zasa halda, ktorá dnes evokuje terasu týčiacu sa v príkrom svahu. Dychberúce je rozsiahle pingové pole nad oboma štôlňami, ktoré pretvorilo krajinu.
Obr. 1. Tužinský banský areál 1: A - zaúsťovacia ryha štôlne a konkavita nad portálom, B - zaúsťovacia ryha štôlne, pred ňou halda a C - pingové pole.
Tichý ihličnatý les a závoj stromov dnes doslova prikrývajú niekoľko desiatok menších či väčších prieskumných ťažobných jám - píng, ktoré musia byť dielom niekoľkých generácií odhodlaných tužinských baníkov. Prostredníctvom píng overovali prítomnosť žily, jej "ťah", sklon a následnú rentabilitu otvárky hlbinnej štôlne. Dokladom ich práce sú typické, ale jednoduché nástroje - banícke želiezka.
Banský areál 2 (obr. 2) je menej rozsiahly, tvorený len osamotenou pingou (A) a jednou štôlňou s pravdepodobne prieskumnou pingou nad portálom (B). Aj halda pod štôlňou je nevýrazná, ale pochádza z nej najviac archeologických nálezov. Na haldách, ktoré
predstavujú jedinú rovnú plochu vo svahu, stával často banícky domček - krámik, kde sa baníci zdržiavali celú sezónu jar - jeseň a mali v ňom uskladnené všetko potrebné od zásob potravín až po nástroje.
Obr. 2. Tužina, banský areál 2: A - osamotená pinga, B - zaúsťovacia ryha štôlne a pinga nad portálom.
Tu boli objavené banícke želiezka, banícky klin, ale aj kovový kahan, ktorý evokuje vstup do neosvetlených priestorov, prípadne podzemia. To, či k otvárke podzemia v prípade banského areálu 2 došlo, je však otázne. Morfológia terénu - nevýrazná halda, t.j. málo z hĺbky vydolovaného materiálu, nepatrná zaúsťovacia ryha a absencia pingového poľa však naznačujú, že dielo bolo opustené.
Oba banské areály v Tužine sú ukážkové, banský areál 1 ťažobný a banský areál 2 kutací (prieskumný). Oba vytvorené s rovnakým cieľom a vidinou, avšak s rôznym úspechom a nie nevyhnutne v rovnakom období. Zasadiť ich do presného času je obťažné, indícií len zopár. Banícke nástroje totiž nepodliehali dobovým trendom a celé stáročia mali uniformný tvar. Po dôkladnejšej analýze môžu byť len malou nápoveďou pre datovanie fragmenty objavených konských podkov. Najpresnejším datovacím prostriedkom je v tejto chvíli kovový kahan z banského areálu 2, ktorý od polovice 16. storočia nahradil hlinené varianty. S ohľadom na vývoj oblasti a priebeh ťažby zlata v okolitých osadách kladieme aktivitu baníkov v Tužine len rámcovo do obdobia neskorého stredoveku až začiatku novoveku, teda 14. až 16. storočia. Obraz osídlenia obce dotvárajú aj ojedinelé nálezy, zväčša fragmentov podkov, ale aj keramiky roztrúsené na ďalších miestach hornatého chotára.
Archeologické nálezy boli objavené detektorom kovov a následne odovzdané do múzea. Túto nelegálnu činnosť upravuje Zákon 49/2002 o ochrane pamiatkového fondu a hrozia zaň sankcie podľa §249 ods. 1 Zákona 300/2005. Dodatočná lokalizácia nálezov a obhliadka nálezísk bola možná vďaka vzájomnej spolupráci Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, Krajského pamiatkového úradu Trenčín, aj pracoviska Prievidza a nálezcu.
