Zvony, zvonice, zvoničky

Oslava Medzinárodného dňa pamiatok a sídiel, známeho tiež ako Svetový deň kultúrneho dedičstva, bola navrhnutá už v roku 1982 Medzinárodnou radou pre pamiatky a sídla (ICOMOS). O rok neskôr sa Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) uzniesla, že sviatok pripadne na 18. apríl. A tak už 40 rokov tento deň zdôrazňuje dôležitosť pamiatok a kultúrneho dedičstva po celom svete, najmä však potrebu ich ochrany a obnovy. Hornonitrianske múzeum v Prievidzi ako jeden z článkov hrdej kultúrnej spoločnosti si ho pripomína príspevkom k zviditeľneniu menších sakrálnych objektov s výrazným svetským poslaním - zvoníc.

Zvonica predstavuje solitérnu stavbu, slúžiacu primárne k zaveseniu zvona. Okrem náboženských úkonov mala za úlohu ohlasovať, oznamovať i zvolávať - vyzváňalo sa pri úmrtí, v čase živelnej pohromy, požiaru, povodne či iného nebezpečenstva a ohrozenia.

Podnetom pre vznik zvoníc bol predovšetkým ohňový patent Márie Terézie, vydaný v roku 1751. Podľa neho všetky domy museli mať komín a dediny, kde nemali kostol s vežou a zvonmi, boli povinné postaviť samostatné zvonice. Patent bol v roku 1787 sprísnený Jozefom II., keďže výzor zvoníc sa odvíjal najmä vzhľadom k majetkovým možnostiam obcí - od malých cez väčšie stavby, najskôr drevené, neskôr murované.

Zvonice sa stavali najmä na ľahko dostupných miestach, odkiaľ bolo zvonenie zvona počuteľné do širokého okolia (zvoničky), alebo pri kostoloch, ktoré nedisponovali vlastnou vežou so zvonom (zvonice). Často sa stávalo, že zvonica pri kostole bola neskôr stavebnou úpravou začlenená do samotného kostola alebo opačne, po zbúraní kostola sa ponechala len veža, ktorá ďalej slúžila ako zvonica. V poslednom období sa začali objavovať aj malé zvoničky označujúce miesta bývalých významných stavieb alebo pietne miesta.

Z hľadiska výzoru a vývoja zvoníc existuje niekoľko typov. Najjednoduchšími boli improvizované obecné zvoničky, keď zvonce bývali zavesené medzi rozvetvené konáre. Lístie však oslabovalo zvuk zvonu, často sa preto vešali na samostatne stojaci kôl. Počas ďalšieho vývoja zvoničiek sa začala okolo kolu budovať stavbička, ktorá mala zabezpečiť ochranu proti nepriaznivému počasiu a zároveň dodávala stabilitu. Zvonica postupne získavala aj reprezentačnú úlohu, a tak mohla mať rôznu architektonickú a slohovú podobu. Často vznikali návesné zvonice, ktoré - v kontexte duchovnej ochrany obce - mohli byť doplnené o výklenok so sochou svätca.

Drevená zvonica s cibuľovou vežou, Veľká Čausa, 1967
(Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, Dokumentačný fond, Negatívy-terén)

Zvonica, pochádzajúca z druhej polovice 19. storočia, stála uprostred dediny (na obecnom pozemku v blízkosti domu smútku). Visel v nej malý umieračik, ktorý bol za prvej svetovej vojny zrekvirovaný. V roku 1919 kúpil Michal Pálesch za urbárske peniaze nový. V období socializmu bola zbúraná.
V súpise pamiatok na Slovensku z roku 1969 sa už táto zvonica neuvádza.

Drevená zvonica v Lipníku
(Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, Dokumentačný fond, Negatívy-terén)

Drevená, debnená zvonica s nadstavcom, stojaca v strede dediny na štvorcovom pôdoryse, ukončená ihlancovou vstavanou vežou. Objekt bol postavený v 19. storočí, keď obec prináležala k Bojnickému panstvu. Podľa niektorých údajov istá zemianka pre spásu svojej duše darovala obci Lipník v roku 1783 zvon umieračik, ktorý slúži dodnes a je umiestnený vo veži zvonice. Na zvone je nápis: CAUSSAPRO 1783. Na priečelí zvonice nad vchodom bola umiestnená socha Panny Márie Sedembolestnej (kópia Piety z Tužiny z prvej polovice 19. storočia), ktorú v roku 1995 odcudzil neznámy páchateľ. V osemdesiatych rokoch 20. storočia na zvonici boli zvonku vymenené všetky dosky. Na obnovu zvonice prispel obecný úrad a ružencové spoločenstvo. Vnútorné zariadenie je novodobé z 20. storočia. Zvonica prešla rekonštrukciou a obnovou v roku 2009.

Zvonica vo Vyšehradnom, 2005
(Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, Dokumentačný fond, Digitálne dokumenty)

Drevená zrubová zvonica vo Vyšehradom (miestna časť Nitrianskeho Pravna) zo začiatku 19. storočia dokladá vývoj ľudovej architektúry. O vzniku majzlanskej zvonice (podľa pôvodného názvu dediny Majzel) sa nezachovali historické pramene, dátum jej vzniku však dokladá rok 1803, vyznačený na tráme nad vchodom. Zvonica štvorcového pôdorysu, jednopriestorovej dispozície a výškou dvoch podlaží stojí uprostred dediny na prudko sa zvažujúcom svahu, ktorý vyrovnáva kamenná podmurovka. Skladá sa z dvoch častí - zvonárne a hranolovej veže so závesom na zvon. Zaujímavým je zachovaný takmer dvestoročný zvon, ktorý nesie latinský nápis IN HONOREM E IOSEPHI REFUSA SUM 1828. Z nápisu je zjavné, že zvon bol zhotovený k úcte sv. Jozefa.

Zachovala sa v pôvodnom stave, postupne však začala chátrať, v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa prepadla šindľová strecha a bola nahradená plechom. Až po roku 1990 sa začalo s jej dôkladnejšou obnovou. Vymenili a spevnili jej vnútornú konštrukciu, pretože hrozilo, že sa zvonica zrúti. V roku 1996 bola vyhlásená za národná kultúrnu pamiatku.

Na záchranu zvonice to nestačilo, v roku 2016 sa začala jej ďalšia obnova. Bola nevyhnutná výmena konštrukčných trámov, spevnenie stolice a prekrytie strechy novým šindľom. V roku 2018 získala za obnovu cenu Fénix Pamiatka roka 2017.

Zvonica pri evanjelickom kostole v Zemianskych Kostoľanoch
(Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, Dokumentačný fond, Negatívy-terén)

Neskorobaroková, samostatne stojaca stavba zo začiatku 18. storočia stojí v areáli starého kostola. Vežovitý objekt má murovanú spodnú časť na štvorcovom pôdoryse a hornú drevenú časť ukončenú ihlancovou šindľovou strechou. Evanjelické kostoly nesmeli mať vežu so zvonom, preto bola v blízkosti kostola postavená osobitná zvonica.

Zvonica, Dubnica, 1955
(Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, Dokumentačný fond, Negatívy-terén)

V Bojniciach, v miestnej časti Dubnica, sa nachádza murovaná zvonica z 18. storočia. Stavba štvorcového pôdorysu, na prízemí s valene zaklenutým priestorom kaplnky, zakončená ihlancovou strechou, má kapacitu osem ľudí. V interiéri zvonice je uložená plastika Ukrižovaného Krista (baroková drevorezba) z konca 18. storočia.

Pripravila: Mgr. Zita Radosová